Úloha rodiny a terapeutických klubov v udržiavaní, liečbe a poliečebnej starostlivosti o pacienta so závislosťou

 

Problém závislostí je celospoločenský problém, zasahujúci do životného štýlu nás všetkých. V prvom rade sa týka rodiny, príbuzných, partnerov rodičov a ďalších, ktorí spolu so závislým jedincom žijú a denne prichádzajú do kontaktu. Rodina predstavuje najintímnejšie prostredie závislého človeka. Zároveň je jedným z najdôležitejších faktorov uzdravovania závislého. Zo zahraničia k nám prichádza nový trend v pomoci alkoholikovi, nazývaný rodinná intervencia. Je potrebné podotknúť, že táto forma pomoci je v praxi ešte vždy akousi novinkou, ktorá sa zatiaľ v liečbe závislého začína používať len postupne. Nakoľko pozornosť verejnosti sa dlho sústreďovala len na samotného závislého a zabúdal sa fakt, že chorým nie je len jeden člen rodiny, ale chorá je celá rodina,(ako treba vnímať tento pojem, bolo predmetom samostatnej témy v septembri) a preto treba terapiu vlastne naordinovať celej rodine.      V rodine nastupuje spoluzávislosť, preto príbuzných a rodinných príslušníkov považujeme za tzv. spoluzávislých.

   Odborníci sa zhodujú v tom, že rodina hrá skutočne dôležitú úlohu v udržiavaní, liečbe a poliečebnej starostlivosti pacienta so závislosťou. Počíta sa s ňou ako s možnou účinnou silou pri liečbe a doliečovaní. Z týchto dôvodov sa stále viac pozornosti v terapii závislostí venuje rodinnej terapii. Už  v rámci  lôžkovej liečby sa ukazuje vysoko účinnou spolupráca s rodinou a spoluúčasť rodinných príslušníkov na terapiách (u nás – A-klub v nemocnici).

        Členovia rodiny využívajú účinky terapie na to, aby vyvinuli určitý tlak a dosiahli  tým zvýšenie  motivácie pacienta na vstup do liečby, ale aj do doliečovacieho procesu.

Práca s blízkymi má najmä informačný charakter. Jej úlohou je dosiahnuť, aby rodinní príslušníci porozumeli závislému, dozvedeli sa informácie o priebehu liečby, o závislosti ako chorobe, o prístupe k pacientovi v jednotlivých štádiách liečebného a poliečebného procesu, uvoľnili sčasti vlastné napätie, získali nadhľad v komunikácii so závislým a boli schopní prijať jeho diagnózu. Slúži aj na to, aby rodičia a príbuzní mali možnosť spoznať podobné problémy aj v iných rodinách a aby v konečnom dôsledku porozumeli vzťahu so závislým so všetkým, čo k nemu patrí.

    Rodinná terapia sa využíva aj v následnej starostlivosti, v resocializačných zariadeniach nezdravotníckeho typu i pri tzv. „terénnych terapiách“, keď členovia socioterapeutických klubov, skupín alebo komunít spolu so svojimi rodinnými príslušníkmi fungujú komplexne (pod terapeutickým dohľadom, ale mimo zdravotníckeho zariadenia) niekoľko dní, prípadne týždňov... Takéto spoločné fungovanie s presne stanoveným terapeutickým programom sa ukazuje vysoko účinné a efektívne najmä v doliečovacom procese liečby závislostí.

   Problém závislosti sa netýka iba pacienta, týka sa aj prostredia, v ktorom žije, a ľudí, ktorí žijú v jeho blízkosti. Všetky okolnosti a faktory prostredia a jeho reakcií v súvislosti so závislosťou, liečbou aj poliečebnou starostlivosťou majú vplyv na aktuálny aj budúci stav pacienta. Preto je dôležité, aby všetci tí, ktorí prichádzajú do styku s pacientom, boli správne, pravdivo a odborne informovaní informovaní o všetkom, čo so závislosťou súvisí.

Treba, aby rodičia a príbuzní boli informovaní o liečebných programoch, poskytovaných jednotlivými liečebnými zariadeniami, prijímali závislosť ako chorobu, vedeli o jej príčinách, dôsledkoch, rizikových faktoroch, ale aj o preventívnych opatreniach, zamedzujúcich toto ochorenie.

   Terapeutické programy zamerané na rodiny plnia úlohu aj vtedy, keď sa v rodine vyskytnú výchovné, vzťahové a komunikačné problémy. Účastníci programu majú možnosť získať informácie, návrhy a opatrenia na ich riešenie.

Nepísané“ pravidlá medzi závislým, jeho blízkymi, lekárom a terapeutom:

  1. prestať so závislým hovoriť o drogách, nepripomínať mu jeho minulosť,

  2. odovzdať iniciatívu a zodpovednosť do rúk závislého – je to jeho liečba a jeho abstinencia,

  3. nedávať mu väčšiu sumu peňazí, nesľubovať mu odmenu

  4. zbytočne ho nekontrolovať a priveľmi naňho netlačiť, môže to vyvolať opačný efekt, než očakávaný,

  5. nenechať sa manipulovať a vydierať, určiť si adekvátne pravidlá a normy komunikácie,

  6. spolupracovať s ním iba v prípade, ak sám požiada o pomoc,

  7. dať mu najavo dôveru, ale byť stále v strehu, s terapeutom sa kontaktovať výlučne v jeho prítomnosti,

  8. ak je to možné, snažiť sa byť príkladom svojím životným štýlom a zásadami abstinencie od návykových látok,

  9. byť trpezliví, nevyvíjať na závislého nátlak: nenútiť ho nastúpiť do práce, resp. dodržiavať naše predstavy o jeho živote,

  10. rešpektovať jeho denný režim odporučený lekárom a terapeutom,

  11. vždy sa radiť s odborníkmi, aby sa neurobil chybný krok v prístupe k závislému,

  12. stále mať na pamäti, že závislosť je choroba, ktorej liečenie závisí predovšetkým od vôle a motivácie závislého. To, že to chce rodina, blízki a okolie, nestačí.

   Účasť na činnosti terapeutického klubu je najdôležitejšou zložkou doliečovacieho procesu. Význam tohto procesu spočíva v tom, že pacient po ukončení ústavnej liečby prichádza do prostredia medzi ľudí s rovnakým problémom, medzi ľudí, ktorí si navzájom rozumejú a vedia pomôcť jeden druhému. U nás túto možnosť má už počas liečby, keď zástupcovia klubov chodia každý týždeň medzi pacientov do nemocnice a opačne pacienti majú možnosť týždenne navštevovať terapeutické kluby. Systematické upevňovanie zodpovedajúcich nových návykov správania, spolu s prijatím roly abstinenta, je najhlavnejším poslaním terapeutického klubu. Hlavnou myšlienkou klubu je vzájomná pomoc a spolupráca. Ľudia, ktorí dokázali s pitím prestať, vzbudzujú u novoprichádzajúcich nádej a ponúkajú im svoj príklad i svoju skúsenosť. Tým sa zároveň utvrdzujú v zdravom spôsobe života.

     Členmi tímu socioterapeutických klubov bývajú okrem abstinentov i psychiatri, psychológ, liečebný pedagóg, sociológ, zdravotné a sociálne sestry. Klub organizuje aj ďalšie podujatia –vychádzky do prírody, opekačky, predvianočné posedenia, slávnostné výročné stretnutie, rôzne športové podujatia.

   Klub je predovšetkým liečebným prostriedkom zameraným na udržanie sa v abstinencii, na vzájomnú podporu a pomoc, na prispôsobenie sa role abstinujúceho závislého a na ďalší rozvoj osobnosti závislých. Takmer všetci odborníci sa zhodujú v tom, že sama základná liečba závislosti bez nasledujúceho doliečovania, rehabilitácie a resocializácie prináša spravidla iba krátkodobý efekt. Samozrejmou formou doliečovania má byť práve terapeutický klub. Mnohí závislí následkom abstinencie strácajú svoje dovtedajšie kamarátske partie  a pociťujú v tomto smere určitý deficit. Klub umožňuje aspoň na prechodný čas tento deficit odstrániť alebo zmierniť. Pre niektorých osamelých jednotlivcov môže mať dokonca úlohu primárnej sociálnej skupiny. Dlhodobejšiu a pravidelnejšiu účasť v klube možno teda chápať ako prirodzenú zmenu, ako postupné osvojovanie si kultúry novej skupiny, ako účasť na abstinentskej kultúre.

   Štatistika ale aj všedný život preukázali, že u mnohých odliečených pacientov došlo k recidíve práve následkom zanedbania alebo úplného vynechania klubových stretnutí. Závislý, ktorý nebude pokladať účasť na kluboch ako samozrejmosť, sa sám vystavuje riziku, že sa vráti späť do starých koľají.